Časť dvadsiata druhá: : Ako vyhnať stres z tela a mysle?

Poznáte ten pocit, keď už bezpečne viete, že k Vám dorazil? Viete, aké to je, keď sa už len bezbranne pozeráte na to, že preberá vládu nad Vašim telom aj mysľou a Vy priamo zažívate každý jeho krok? A viete o čom hovorím? O STRESE, o tom zvláštnom stave, kedy síce fungujeme, chodíme, stojíme, odpovedáme na otázky, pracujeme….ale v nás sa niečo odohráva, ako keby v nás niekto búral obrovskú stavbu a my cítime každé buchnutie, každú ranu železnou guľou. Sme v očakávaní toho, kedy to zase „buchne“ a sme zovretí v železnom brnení, stiahnutí a plní strachu z toho, čo príde. Na jednu stranu „to“ chceme čo najskôr mať za sebou, na druhú stranu by sme to najradšej odsúvali, pretože nechceme znovu cítiť bolesť. A je v tom zapojené telo aj naša myseľ – nepustí nás ani do ríše kľudného spánku, pretože sa snaží stále nájsť nejakú únikovú cestu a tak premýšľa a premýšľa stále dookola, ako keď auto jazdí po kruhovom objazde a nevie kam odbočiť, kam uniknúť.

Už som si niekoľkokrát vo svojom živote sama sebe sľúbila, že sa stresu jednoducho vyhnem, alebo ho k sebe vôbec nepustím…ale nie vždy to ide. Ak presiahne môj zoznam úloh určité konkrétne číslo, zrazu sa akoby otvoria dvere nezvanému hosťovi bez môjho vedomia. A viete, čo je zaujímavé? Že sa to stane aj vtedy, ak sú tie úlohy radostné, ak sú to veci a výzvy, ktoré som chcela a plánovala. Dá sa na tento stav dopredu pripraviť? Dá sa ho úplne vylúčiť z nášho života? Odborné knihy a stratégie samozrejme hlásajú, že áno. Aj ja viem o niekoľkých postupoch a mám celkom veľkú zásobáreň vedomostí o tom, ako identifikovať a spracovať stres tak, aby sme sa ho čo najrýchlejšie zbavili…Ale až veľmi intenzívne pozorovanie svojho vlastného správania a vnútorný dialóg mi umožnil sa môjmu stresu doslova pozerať do očí a neuhnúť pohľadom ani sa nesnažiť tváriť tak, že ho nevidím. Vedela som, že tzv. zásah zvonku vo forme teplého kúpeľa, čokolády alebo ďalšej kávy to nevyriešia, pretože to by bolo ako keby som chcela opraviť motor auta tým, že mu naleštím predné sklá…

Tento advent som sa rozhodla, že sa so svojim stresom budem rozprávať. Začala som si klásť otázky najprv ohľadne toho, čo PRESNE CÍTIM – popísala som všetky symptómy tak, ako keby som bola u odborného lekára. Čo prežívam vo svojom tele? Kde cítim bolesť, napätie, kedy mám sucho v ústach, aké silné chvenie mám v žalúdku…Potom som sa zamerala na svoje myšlienky : Čo si v duchu hovorím? Akých myšlienok sa neviem zbaviť? Aké mám pocity – je to hnev, strach, úzkosť? Na koho sa hnevám, čoho konkrétne sa bojím? Aký konkrétny problém, termín je ten, ktorý u mňa štartuje alebo zvyšuje napätie?

Poviem Vám úprimne, bola to celkom „fuška“ si prejsť a odpovedať si na všetky otázky, ale už samotný proces stanovenia „diagnózy“ mi trochu prečistil myseľ. Ja som z veľkého balíku úloh doslova vydestilovala tie konkrétne časti, ktoré ma najviac trápili, brzdili a doslova hádzali do stavu, z ktorého som sa veľmi ťažko dostávala. Ale keď som zistila, že sa tým ten môj balík výrazne zmenšil, tak sa mi uľavilo. Mala som diagnózu. Bol to problém ktorý súvisel s tým, že som jednoducho nemala časový priestor zvládnuť jeden proces a doslova ma ničil pohľad na kalendár…kedy som videla, ako dni utekajú a ja nemám riešenie…Sadla som si a predstavila si pred sebou svoju najlepšiu kamarátku, ako mi rozpráva o tom mojom probléme, ako keby to bol jej problém.  Ja som sa zrazu sa mohla pozrieť na to akoby zvonku, očami nezúčastneného človeka. A v duchu som sa opýtala sama seba: Čo by si jej poradila? Ako by to mohla riešiť? Mala by si aj viac variant riešení?

A vtedy som si uvedomila jednu veľmi dôležitú vec : Najhoršie je, keď človek tzv. prešľapuje z nohy na nohu, keď váha, keď sa pre nič nevie rozhodnúť. Vtedy náš mozog je v núdzovom režime, pretože nevie, čo ho čaká, či pôjde o život, alebo bude ešte chvíľu kľud. Dokonca sa píše, že nám týmto váhaním uniká až 80% energie, ktorú by sme mohli využiť už na samotné kroky k riešeniu. Ale ak sa dokážeme ROZHODNÚŤ, tak je hotovo, mozog vie, na čo sa má sústrediť a vypne režim pohotovosti. A celú takto uvoľnenú kapacitu poskytne k hľadaniu ciest k výsledku. Takže ak už viete, čo je tým pravým spúšťačom, ihneď sa zastavte a povedzte si: ROZHODUJEM SA  urobiť prvé 3 kroky k tomu, aby som ten daný problém začala KONKRÉTNE RIEŠIŤ. A niekedy pomôže napr. aj takýto postup: 1. krok: Narovnám sa a začnem hlboko dýchať – vydržím min. 5 minút. Pri každom nádychu si poviem „Vdychujem pokoj a kľud“ a pri každom výdychu si   poviem : „Vydychujem napätie a stres“.

2.krok : Napijem sa vody, min. 3 – 5 dl.

3.krok : Rozdelím si problém na menšie etapy a vymyslím, čo urobím v rámci 1. etapy ako prvý krok a kedy konkrétne – presný dátum a čas. Tu si dajte jeden malý krok, napr. prečítam si zmluvu, napíšem email, prejdem si ešte raz celú úlohu krok po kroku… Už keď si ho zadávate potrebujete vedieť, že ste schopní to urobiť, že to je realizovateľné.

Tým dostane môj mozog „noty“, podľa ktorých môže hrať. A pretože on noty dobre pozná, tak prejde do tzv. prevádzkového režimu, kedy už zase naskočí tá naša logická časť. A vtedy veľmi často  uvidíme riešenie, ktoré sme ešte pred chvíľou vôbec nevideli, i keď sme ho mali pred očami.

A až po tomto procese môžeme pristúpiť k ďalším technikám na zníženie stresu, ktoré nám teraz už môžu pomôcť sa uvoľniť. A nezabudnite, najprv sa potrebujete rozhodnúť, ako budete postupovať –  to sú tie 3 jednoduché kroky, ktoré môžete použiť pre akúkoľvek úlohu alebo výzvu.