Časť dvadsiata: Dá sa vyhorieť aj na ceste za svojimi cieľmi?

Odpoveď je: ÁNO a to často náhle a rýchlo. Možno sa pýtate: Však robím to, čo ma baví, som pre vec zapálená, aj viem, prečo to robím a kam smerujem, tak ako je to možné, že ma môj organizmus môže zradiť? Tu sa mi vybaví známa veta mojej mamky: Evi, nepáľ sviečku z obidvoch koncov, pretože Ti predčasne zhorí. Boli doby, keď som na seba brala dlhodobo väčšiu záťaž, ako som uniesla a po určitej dobe prišla únava a dnes  spätne už viem, že to bolo vyhorenie fyzické i psychické…Ale ja som sa postavila znovu na svoje nohy a sľúbila si, že to už nikdy nedopustím, že nasmerujem svoj život tam, kde ma to bude posúvať k mojim cieľom, napĺňať a baviť.

A Áno, už 6 rokov idem po ceste, ktorú som si dovolila vybrať ja. Vidím pred sebou svoju víziu, mám na tej ceste svoje ciele, míľniky, kam sa chcem dostať v rámci určitého časového horizontu a s radosťou a nadšením sa vrhám do výziev, ktoré na tejto ceste potrebujem zvládnuť. Denne si opakujem čo chcem, mám napísané úlohy a kroky, aby som na tej ceste nezablúdila, ale občas sa stane, že ma nejaká prekážka spomalí, alebo na čas aj zastaví. Stále vidím svoju víziu, ale ostáva rovnako ďaleko a ja mám zrazu strach…Bojím sa, že táto prekážka mi „rozhodí“ môj naplánový postup, že niečo nestihnem, že tzv. vybehnem z času. Stalo va Vám už tiež niečo podobné? Že ste zrazu sa “zabudli“ naobedovať, prejsť sa, zavičiť si, lebo ste sa čo najrýchlejšie chceli  „predrať“ alebo prejsť stenou, ktorá Vám zrazu stála v ceste? Ja som to urobila už párkrát tiež a zrazu som mala pocit, že neplatí príslovie, že „hlavou múr neprerazíš“, opakovane som skúšala zvládnuť prekážku sama a chcela všetko  čo najrýchlejšie.

Lenže ak človek opakuje tie isté chyby a pritom očakáva iné výsledky, tak  sa obvykle veľmi rýchlo unaví. Opakovane chcieť preraziť múr hlavou znamená, že po niekoľkých „nábehoch“ budete mať hlavu plnú modrín a opuchov a bude Vám v nej hučať, bude bolieť. A je možné, že tie údery Vám „zatrasú“ s Vašimi usporiadanými myšlienkami a Vy budete mať pocit, že sa Vám zasekol „vypínač“ a Vy jednducho nemôžete vypnúť. Čo z toho vyplýva? Že sa dostanete veľmi rýchlo do stresu, tj. do stavu, kedy sa rútite veľkou rýchlosťou do stavu, kedy Vám Váš mozog i telo môžu jednoducho „vypovedať službu“. Znamená to, že je lepšie nič nerobiť? V žiadnom prípade, to by nás doviedlo do stavu nepotrebnosti, bezcieľnosti, bezvýznamnosti, jednoducho do stavu depresie. Ako z toho von?

Existuje 7 dôležitých krokov, vďaka ktorým sa Vám podarí prekážku zdolať a pritom sa vrátiť do stavu radostného pokračovania.

  1. Znížte vnútorné napätie – použite Vaše osvedčené techniky, alebo ak ich nemáte, doporučujem tzv. Zkľudnenie pomocou relaxačního dýchania :Ľahnite si na posteľ, jedna ruka na hrudník, druhá na brucho. Urobte nádych na 4 doby, pritom sledujte, ako sa Vám dvíha brucho, potom hruď a to do výšky aj do šírky a vzduch sa dostane až do oblasti Vašich kľúčnych kostí. Zadržte dych na 4 doby. Potom nasleduje výdych, postupne Vám klesá brucho, hruď a vyprázdni sa aj oblasť pod kľúčnymi kosťami. Znovu vydržte 4 doby a potom celý tento proces opakujte. Ak Vám to bude príjemné, môžete nádych a výdych predĺžiť až na 8 dôb, ale pauzy ponechaje na 4 dobách. Po cca 5 takýchto cykloch si pri každom nádychu opakujte: vdychujem kľud, vydychujem stres. Pokračujte tak dlho, kým ucítite úľavu. Ešte chvíľu ležte so zatvorenými očami a v duchu si niekoľkokrát povedzte: Ja na to mám, ja to dám, nájdem riešenie a dosiahnem svoj cieľ. A predstavte si sami seba už v cieli, tam, kde chcete byť. Všetky ostatné myšlienky pošlite preč s tým, že im poviete – zajtra sa s Vami budem zaoberať, až zajtra.
  1. Nájdite konkrétny problém a popíšte si ho. Dajte si otázku: Čo konkrétne ma zastavilo? Ako by som tú prekážku čo najpresnejšie pomenoval? Čo presne mi nejde? A tú odpoveď si napíšte, možno aj ten postup, ako ste sa k nemu dostali – stačí v bodoch. Napr. Neviem ako natočiť kvalitné video – konkrétne neviem ako nastaviť techniku – konktrétne mikrofón a ako nastaviť osvetlenie. A vidíte, ten problém sa zúžil na 2 konkrétne, rozhodne menšie prekážky: mikrofon a svetlo. Tj. s ostatnými vecami mám skúsenosť, takže ja veľa vecí viem, iba si to potrebujem uvedomiť.
  2. Pozrite sa na takto konkretizované překážky tzv. zvonku, tj. predstavte si, že ten problém má Váš kamarát a Vy mu chcete poradiť – čo by ste mu poradili?
  3. Vyberte z odpovedí tú, ktorá Vám príde ako „dobrý nápad“. A túto odpoveď preveďte do 3 krokov, ktoré by ste mali urobiť, aby ste sa tzv. pohli v riešení. Napr. Nájdem pomoc u niekoho, kto s tým má skúsenosť. 1. Krok : Oslovím priateľov, napr. formou krátkeho emailu. 2. Krok : Napíšem čo najkonkrétnejšie, čo potrebujem ako si pomoc predstavujem, tj. či chcem iba radu, alebo napr. priamo pomoc v rámci osobného kontaktu a ponúknem možnosť napr. platby alebo protislužby. 3. Krok: Do doby, kým toto vyriešim, si stanovím, akú inú vec si pripravím dopredu, napr. aké témy budem chcieť nahrať.
  4. Dajte si termín, dokedy chcete ten problém vyriešiť a prestaňte sa k nemu v mysli vracať ako k problému. Dajte mu štítok : Zadané pre vyriešenie.Tým, že by ste na to neustále mysleli ako na prekážku aj naďalej, posúvate riešenie, pretože Vás mozog dostáva stále info, že vidíte překážku a nie riešenie. Prečo by Vám teda mal pomáhať hľadať riešenie?
  1. Buďte otvorení novým myšlienkám, nápadom a prípadným príležitostiam. Ono je celkom možné, že napr. zistíte, že spolužiak Vašej dcéry je dobrý vo videách a Vy sa to dozviete ako nenápadnú poznámku od dcéry. Zamyslite sa nad tým, či táto informácia nie je odpoveďou na Váš problém a choďte do akcie – zistite, či by ste mohli získať potrebné informácie práve cestou toho spolužiaka.
  2. Buďte k sebe láskavý a chápavý a netrestajte sa za to, že niečo neviete. Uvedomte si a pripomínajte si napr. niečo, na čo ste hrdí vo svojom živote, čo už ste zvládli. A keď už novú překážku zvládnete, oslávte svoje víťazstvo.

Prečo až toľko krokov? Protože tieto kroky sú prevenciou a tzv. ochladzovacími vežami našich „prehriatych“ mozgov. Ak totiž sme v strese, náž mozog sa prepne do režimu „útoč-stoj-uteč“, čo znamená, že naplno nás ovládajú pudy vďaka aktivácie amygdaly a tá časť mozgu, ktorá by nám mohla účinne pomôcť – neokortex – je doslova vyradený z činnosti. Ale ak dáme mozgu informácie, že nie je v nebezpečí života a tým pádom môže „fungovavať“ v tzv. prevádzkovom režime, naša takto „ochladená hlava“ nám môže veľa pomôcť.

Veľmi dôležité je, aby sme sa nevzdávali svojich cieľov, ale hľadali cestu a VERILI SI. To je ale už iné téma – téma Sebahodnoty človeka, ktorej sa budem venovať samostatne.

Komentáře

Přidat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.