Čo mi dali 2 mesiace pri lôžku mamky?

Už zase sedím vo vlaku a počítam každú hodinu a minútu do doby, kedy sa ocitnem vo svojom živote, v náručí svojho manžela, jednoducho doma, kde mám celý svoj svet. Na druhú stranu myslím na mamku, čo asi teraz robí, či si nezabudla vziať lieky, či sa pozerala v TV na svoj obľúbený program…A pritom viem, cítim, že moja cesta domov je úplne v poriadku, pretože moja misia – Áno – nie návšteva, nie pobyt, ale doslova záchranná misia bola úspešná.

Moja 94-ročná mama ochorela a tak sa moja 3 – denná predvianočná návšteva zmenila na dvojmesačnú misiu. A čo ja považujem za úspech v rámci tejto misie? To, že mamka už nemá bolesti, že postupne začala jesť, že zvládla absolvovať vyšetrenia, injekcie, lieky, …že sa po dňoch, kedy skoro nedávala známky života, sa už znovu vie posadiť, vstať a urobiť pomocou chodítka pár krokov v byte. Že už znovu sa zaujíma o dianie vo svete, že číta svoj obľúbený časopis, že sa posadí ku stolu k obedu a sama sa učeše. Príde Vám to málo? Pre mňa to je obrovská radosť a to cez to všetko, že má stále závrate, že je stále slabá a často spí…Vek sa odpárať nedá, ale zostala jej ľudská dôstojnosť a pocit, že  nie je ponechaná napospas výzvam, ktoré prináša jej vysoký vek.

Zápasím so spánkom a som naozaj rada, že môžem sedieť v kuse skoro 8 hodím vo vlaku z Košíc do Prahy. Nepopieram, že tieto 2 mesiace ma vyskúšali zo všetkých predmetov ľudskosti a poskytli o mne veľa nových poznatkov a zážitkov. Znovu som sa presvedčila, že som človek, ktorý má v sebe pozitívne i negatívne postoje a z toho potom aj pozitívne a negatívne emócie. Vďaka ceste osobného rozvoja, po ktorej už roky kráčam, sa dokážem porozprávať sama so sebou a pozrieť sa na situáciu, v ktorej sa nachádzam, aj s odstupom. Mám odvahu pomenovať svoje emócie, pozrieť sa do očí aj svojim strachom, hnevom obavám a uvedomiť si, že skutočná ľudská dobrota je aspoň u mňa, výsledkom vnútorného dialógu. Priznám sa, aj u mňa padali otázky typu: Prečo teraz? Prečo ja? Prečo takto? …cítila som hnev, smútok, a bezmocnosť vo chvíľach, kedy som musela úplne zastaviť svoj osobný a pracovný život a premeniť sa v opatrovateľku na plný úväzok vo dne, v noci…. Niečo som ale vedela iste: Ja to chcem robiť, musím to urobiť – len hľadám cestu, ako…Tie dni strávené s mamkou, ma znovu mnohému naučili – trpezlivosti, pokore, vytrvalosti a to nehovorím o tých praktických veciach ako je vybratie kanyly zo žily, podávanie injekcií, práca s cievkou z močových ciest alebo zvládnutie hnačky ale i zápchy, nočných bludov, výpadkov pamäte….Hlavným mottom pre mňa stále bolo toto: „Zachovaj svojej mamke jej ľudskú dôstojnosť a sebe tak isto“. A viete, čo je úžasné? Vždy, keď som sa dokázala vysporiadať s tými negatívnymi „démonmi“ vo svojej mysli, tak som ucítila niečo, čo sa nedá ani úplne popísať, ani vyjadriť slovami, no my, ľudia tomu hovoríme bezpodmienečná láska. Tú ja nepotrebujem generovať, ani ju iným spôsobom vytvárať, iba si dovoliť  ju ucítiť, že prechádza aj skrze mňa, že je to esencia života, ktorá je v nás aj okolo nás. Uvedomila som si, že mojim najväčším víťazstvom je to, že si vážim sama seba, že som sa ešte viac poznala a uvedomila si, o čo sa môžem vo svojom vnútri oprieť. Mamkine reakcie presne odrážali to, čo som si v duchu ja sama sebe hovorila: Ak som bola naštvaná a snažila som sa navonok usmievať, ona to poznala a reagovala naštvane alebo smutne. Ale ak som bola vnútorne pokojná, a prijímala som situáciu s láskou a pokorou, presne tak reagovala aj ona…pretože cítila, že ju vidím ako úžasnú ľudskú bytosť bez ohľadu na to, v akom stave sa nachádza. Tá Eva, ktorá sedí vo vlaku domov, je iná, je bohatšia o nové prežitky sama so sebou, je pokornejšia, vďačnejšia za všetko čo v živote má. Je si ešte viac vedomá toho, že najväčšiu oporu má vo svojom vnútri a že si tú oporu môže nazvať Sebahodnotou. A tí, čo ma sledujete, viete, že ja vidím Sebahodnotu človeka ako žiarivý diamant. A ja ho vo svojom srdci priam fyzicky cítim. Keď sa vrátim domov, postavím sa pred zrkadlo a poďakujem sama sebe za to, čo som zvládla a nájdem pochopenie aj za svoje slabé chvíle, pretože práve prekonanie tých ma robí lepším človekom.