Časť dvadsiata prvá: Ako nájsť pomoc, keď si neviem rady?

Túto otázku som si kládla jeden celý mesiac…kým som pochopila, že „nočné premýšľanie“ mi tento problém nevyrieši. Určite poznáte aj Vy situáciu, kedy ste sa doslova „rozbehli“ po nejakej ceste a potrebovali veci zvládnuť v určitom časovom období. Rozumiete tomu, čo máte robiť, aj viete, dokedy by to malo byť, ale zistíte, že niečo jednoducho neviete zvládnuť sami….niečo Vás začne blokovať.

A presne to bola realita mojich posledných 4 týždňov. Neustále som sa vnútorne ubezpečovala, že „Ja to dám, ja na to mám“ a pritom chcela rýchle riešenie. Lenže tá „maličkosť“, nie až taká malá a ja som zistila, že sa neviem pohnúť ďalej ani keď mi moja kamarátka s láskou vysvetlila postup a venovala mi svoj čas a skúsenosti. Potom som si o tom prečítala jednu knižku a prihlásila som sa do online kurzu, že sa to naučím…Ale to je ako keď chcete natrénovať maraton za posledný týždeň pred samotným závodom. Stalo sa mi presne to, čo som popisovala v dvadsiatej kapitole – dostala som sa do naozaj veľkého stresu. A tu zrazu sa ozvalo moje „ego“: „Predsa si nepriznáš, že to nevieš, bolo by to neprofesionálne, ukázala by si svoju slabú stránku…“ A prešla som si niekoľkokrát ten postup v 7 krokoch presne tak, ako som to popísala.

Ale…bod 6 akosi nefungoval a ja som sa stále pýtala dookola na jednu vec: „Prečo mi nič neprichádza, žiadna nová myšlienka, nový nápad? Ja sa predsa pozerám a som otvorená všetkému novému, čo by mi pomohlo. Kde robím chybu? Čo robím ináč, ako by som mala?“ Musím si poďakovať sama sebe, že som sa rozhodla sa pozrieť „pravde do očí“ a to bolo to, čo mi naozaj pomohlo. Začala som sama so sebou viesť vnútorný dialóg. Pýtate sa, s kým vlastne som ten dialóg  viedla? Ja tomu hovorím s mojim vnútorným Ja, s mojou Sebahodnotou. Takže Ja – moja vedomá časť mozgu –  prestala pasívne „počúvať“ ten hlas z podvedomia, ktorý ma stále „tlačil“ do toho, že to jednoducho „musím“ zvládnuť a že trvalým tlakom sa to poddá. Sadla som si, párkrát sa hlboko nadýchla a vydýchla a začala si klásť nasledujúce otázky: „Čomu sa mám naučiť? Ako sa mám na ten problém pozrieť inak? Prečo na seba tak veľmi tlačím? A čo je vlastne to, čím na seba tak tlačím?“ Takže som sa dostávala od problému  – a teraz už sa priznám, že sa jednalo o nastavenie cesty k zákazníkovi v rámci miowebu, smartemailingu a fapi – k sebe samej. Ja som zistila, že ten tlak na mňa doslova vyvíjalo jedno moje silné brzdiace presvedčenie, alebo možno i niekoľko presvedčení dokopy. A tak sa moje otázky zmenili v hlboký vhľad do situácií, kedy som už niečo podobného zažila. Spomínala som na to, ako som sa snažila všetko zvládnuť sama, aby som svojich rodičov nesklamala, aby som splnila ich očakávania… ako som si „nedovolila“ priznať si, že naozaj nemusím všetko a už vôbec sa nepotrebujem tváriť tak, že všetko viem, že som „dokonalá“.

Keď som si to všetko uvedomila, vyhŕkli mi slzy úľavy z očí a ticho tiekli po tvári. A ja som si opakovala : „Nemusím byť dokonalá, môžem si dovoliť aj veci jednoducho nevedieť a prijať sa taká aká som“. A až vtedy mi prídu tie správne indície do cesty, ak sa ja najprv vydám na tú správnu cestu. Najprv sa potrebujem „pozrieť“ do svojho najbohatšieho kráľovstva – do komnaty mojej Sebahodnoty a nájsť tie moje schopnosti, vlastnosti, skúsenosti, ktoré mi pomôžu nájsť riešenie…ale nie toho problému, ale môjho postoja k sebe samej. Uvedomila som si koľko vecí viem, aké mám úžasné talenty a aj to, čo môžem využiť k tomu, aby som nemusela padať do časovej pasce v činnosti, ktorá jednoducho nie je mojou silnou stránkou. Ale viem, že ju potrebujem. A až po tejto niekoľko stupňovej úvahe som uvidela cestu : „Ja si môžem nájsť niekoho, kto je práve v tej veci dobrý, oveľa lepší jako ja a požiadať – poprosiť o spoluprácu“.

Zámerne nepíšem slovo „pomoc“, pretože pomoc ja chápem ako „dar“. Ak niekomu pomôžem, tak mu darujem svoj čas, um, energiu a to bez nároku na odmenu, bez akéhokoľvek očakávania. Ale ja predsa viem čo ponúknuť, a viem, že ten druhý mi poskytne to najlepšie, čo vie. Ale aj jeho to stálo úsilie, čas a ja som pripravená sa s ním dohodnúť na spolupráci tak, aby sme boli obidvaja spokojní a mali pocit, že sme dostali to, čo sme chceli a potrebovali. Takže som si uvedomila, aké je to úžasné, že mám možnosť nájsť človeka, vďaka ktorému budem môcť robiť to, čo ma naozaj naplňuje a baví a čo je moja silná stránka. Ten príspevok na Facebooku nebol formulovaný z pozície obete, ale z pozície človeka ktorý tvorí a vie, že každý má svoje silné stránky a talenty. V duchu som si predstavovala, kto a kedy sa ozve a dnes môžem ďakovať, pretože moja pozvánka k spolupráci dorazila k ľuďom, ktorí mi napísali a ponúkli presne to, čo oni vedia lepšie ako ja a ja som nesmierne šťastná a vďačná. Porozprávame sa a ja teraz už verím, že sa prepojíme presne tí, ktorí budú spolu „ladiť“ a bude to dobrý pocit a radosť zo spoločnej práce.

Moje presvedčenie o tom, že všetko musím zvládnuť sama a že priznať, že niečo neviem, je slabosť, je už minulosťou. A ďakujem životu za túto skúšku, veľa ma to naučilo. Takže moja rada pre bod 6 z predchodzej kapitoly znie: „Ak Ti neprichádza riešenie Tvojho problému, nájdi dôvod u seba – vo svojich presvedčeniach, vierach a hodnotách. Uvedom si, ako sa cítíš, keď im dovoľuješ nad Tebou víťaziť a zmeň to. Uvedom si svoju hodnotu, narovnaj sa povedz si, kým sa potrebuješ stať, aby si mohol ísť ďalej.“

Ja sa vidím ako odvážna Eva, ktorá prekonala svoj strach z nedokonalosti. A uvedomila som si, že potrebujeme jeden druhého – ku spolupráci, vzájomnej podpore i dosahovaniu cieľov. Úprimná a srdečná vďaka, milí priatelia, už to, že ste mi zavolali a napísali, ma neskutočne posilnilo a potešilo.