Čo to je byť v topánkach toho druhého?

Viem, čo cítiš…Viem, ako sa cítiš…Zdieľam Tvoje trápenie…Čo myslíte, je to naozaj tak? Môžeme sa tzv. dokonale vcítiť do pocitov druhého človeka a vedieť presne, čo prebieha v jeho mysli?

Ja som si roky myslela, že druhému človeku pomôžem najviac tým, keď sa tzv. dokonale naladím na jeho trápenie. Tak sa stalo, že s kamarádkou sme sa porozprávali, vzájomne sa posťažovali a potom sme išli každá domov. Síce sme získali pocit, že je niekto, kto „rozumie“ nášmu trápeniu a možno sme si predali aj niekoľko „dobre mienených rád“, ako ten problém vyriešiť, ale nebolo to „naše riešenie“, ale pohľad toho druhého na náš problém.

Až NLP ma naučilo sa pozrieť na problémy a hlavne – emócie s tým spojené  – úplne inak. Ak chceme vidieť napr. väčší obraz v obrazárni celý, potrebujeme urobiť pár krokov dozadu, aby sme ho svojimi očami obsiahli. Ak chceme vidieť krajinu, buď vystúpame na nejakú horu, alebo sa vznesieme nad zem vo vrtulníku alebo lietadle. A zrazu vidíme svet z úplne inej perspektivy. Keď sa ale stretneme s blízkym človekom, ktorý nám ukáže „obraz“ svojho sveta, prvé – čo najčastejšie urobíme je – že do neho priamo vstúpime. Ako chceme druhému pomôcť, keď nemáme celkový pohľad? Ako je to možné, že v tej chvíli nás nenapadne sa na celú vec pozrieť tak, že z toho filmu vystúpime a nie tak, že sa priamo citovo zaangažujeme do diania? Je to snáď prejav necitlivosti, ak ihneď neprejavíme tomu druhému svoju účasť tým, že sa tzv. naladíme na jeho emočný stav?

Tu je dôležité si uvedomiť rozdiel medzi výrazmi „vcítiť sa“ a „byť empatický“, čo sú naozaj diametrálne odlišné prístupy. Vcítiť sa znamená, že si osobujeme právo si myslieť, že vidíme do hlavy toho druhého človeka a aplikujeme na jeho situáciu svoju mapu sveta, tj. vidíme jeho problém cez svoje skúsenosti, presvedčenia, názory. Na základe čoho si myslíme, že vieme čítať v hlave toho druhého? Je to naozaj prínos, ak do problému vkladáme svoj pohľad, ktorý je ale založený na úplne iných príbehoch? Alebo je lepšie si pozorne toho druhého človeka vypočuť a potom sa postupne pýtať na to, ako sa ten druhý cíti, čoho sa bojí, aké zažíva emócie?

NLP mi dalo obrovskú pomoc práve pre ten druhý prístup. Byť empatický pre mňa znamená  si toho druhého človeka všímať – jeho výraz tváre, tonalitu jeho hlasu, jeho gestá a pritom sa pýtať tak, aby som toho druhého podporila a prejavila úprimný záujem a súčasne, aby som mu svojimi otázkami otvárala dvere k novým riešeniam, na ktoré príde práve on sám. A práve tento spôsob komunikácie je tou cestou, kedy tomu druhému najviac pomôžeme. NLP mi poskytlo veľký arzenál otázok a aj presné vysvetlenia, ako a pri akej príležitosti môžem práve pomocou nich tomu druhému čo najviac pomôcť nájsť cestu von. A áno, je to tak, že ak si ten druhý odpovedá sám, tak aj on sám preberá zodpovednosť za to, či za dané riešenie prijme zodpovednosť, alebo nie a nechá si to iba ako novú možnosť. Pretože ak tomu druhému chceme primárne „radiť“ my, tým preberáme aj zodpovednosť za výsledok, tj. ak ten druhý sa bude chovať podľa našej rady a jemu to nedopadne dobre, budeme tými „vinníkmi“ my.

Uvediem niekoľko príkladov na otázky: Čo Ti ide mysľou? Ako sa teraz cítíš? Čoho sa obávaš? Už si riešila v minulosti podobný problém? Čo by si poradila svojej najlepšej kamarátke, keby za Tebou prišla s týmto problémom? Toto je ako vyšetrenie u lekára, ktorý postupne prehmatáva Vaše brucho, ak tam prídete s tým, že máte bolesti. Nikdy Vám nebude rozprávať o tom, že on pri podobnej bolesti pred rokom si dal 20 kvapiek Gutttalaxu ( liek na zápchu ) a že to máte urobiť tiež. Dobrý odborník bude Vaše brucho prehmatávať postupne a stále sa pýtať, kde Vás to najviac bolí a až potom stanoví diagnózu.

Ako ale zistiť, čo ten druhý naozaj prežíva? Jednoducho sa na chvíľu „postaviť do jeho topánok“. Pretože až vtedy, ak sa na chvíľu stanete tým druhým človekom, máte šancu pochopiť, prečo koná tak ako koná. Pamatáte sa na minulú časť o vyššom pozitívnom prínose? To je presne to, čo nám môže pomôcť porozumieť správaniu všetkých účastníkov danej problémovej situácie.

A ako na to? Tu je jednoduchý návod: začnite pomaly dýchať a sústreďte sa na svoj nádych a výdych. Predstavte si človeka, ktorého správanie chcete pochopiť. Všimnite si, ako sa tvári, ako stojí, ako dýcha, čo hovorí a zavrite oči. Urobte fyzicky dva kroky dopredu, akoby ste si chceli obuť doslova jeho topánky. Vstúpte do tej osoby a začnite sa tak tváriť, dýchať a povedzte si nahlas som…( a vyslovte meno danej osoby ).  V tele danej osoby si odpovedzte na tieto otázky : Čo ma vedie k tomu, ako sa správam? Čo tým sledujem? Čomu sa chcem vyhnúť? Čo chcem získať? A zapamätajte si odpovede. Potom sa vyzujte z topánok daného človeka a urobte fyzicky dva kroky dozadu. Otvorte oči a uvedomte si, aké ste dostali odpovede. Predtým, ako sa postavíte do topánok ďalšieho človeka, povedzte si svoje meno odzadu alebo svoje číslo mobilu odzadu, aby ste urobili krátky predel medzi jednotlivými osobami. Potom môžete vstúpiť do ďalšieho a ďalšieho človeka a postupne pochopiť, prečo sa správajú ako sa správajú. A vďaka týmto informáciám budete oveľa viac chápať a uvidíte problém Vašej kamarátky úplne inými očami. Ba čo viac, poraďte aj jej, aby to urobila. Toto je presne tá chvíľa, kedy môžete povedať: rozumiem tomu, prečo to robíš ako robíš. A položíme otázku: Čo by si mohla urobiť inak, aby si dosiahla to, po čom tak veľmi túžiš?

Až pohľad z druhej strany nám ukáže, čo je pravou príčinou problému a potom sa môžeme rozhodovať o tom, ako sa zachováme. Ale už bez emócií a bez hodnotenia toho druhého. Tým získáme oveľa väčší priestor pre riešenie konfliktných situácií či už vo svojom osobnom živote, alebo pri snahe pomôcť blízkému človeku. Pevne verím, že Vaša osobná skúsenosť bude tým najlepším dôkazom toho, že to skutočne funguje.