Časť jedenásta: Môžeme sklamať sami seba?

Prekvapím Vás, na túto otázku existujú dve odpovede: ÁNO aj NIE. Záleží to od toho, ako chápeme slovo „sklamať“. Ak by to znamenalo fakt, že dokážeme sami seba vidieť ako ľudí, ktorí chybujú, je to priamo žiadúce. To znamená, v prípade odpovedi ÁNO zistíme, že nie vždy splníme sľuby dané sebe, nie vždy dokončíme svoju prácu,  že máme strach, pochybnosti, neveríme si…Na druhú stranu, ak dokážeme niesť zodpovednosť za každý svoj čin, nájdeme spôsob, ako veci napraviť a poučiť sa, potom by som povedala, že s týmto postojom vlastne seba nikdy nesklameme, takže v tomto prípade je správna odpoveď NIE.

Mnohí z nás kráčame cestou osobného rozvoja a vieme veľa o tom, akým spôsobom ovládať svoju myseľ, svoje emócie, ako si formulovať svoje ciele,…. A napriek tomu všetkému sa môže stať, že máme pocit, že sa nám v niektorej  oblasti života darí veľmi málo, alebo vôbec. Ba dokonca môžeme byť omnoho viac nervózni, ak už vieme, čo chceme, ale nedarí sa a nedarí…

Mali ste už chuť práve ten predmet, čo máte v ruke, hodiť o stenu a z chuťou si zanadávať? Ja sa priznám doborovoľne, že áno. A dokonca sa to stalo vtedy, kedy som pracovala na tom, čo ma naozaj naplňuje a teší….ale postupovala som veľmi pomaly a ja som začala byť netrpezlivá. A keď som pustila ten svoj hnev von, uľavilo sa mi. Ale zrazu som sa zastavila a opýtala samej seba: „Ak v tom hneve budeš pokračovať, čomu Ti to pomôže?“ Je to ako keď človeku zaskočí kúsok jedla a on sa snaží čo najrýchlejšie dostať von z dýchacích ciest….a akonáhle je to vonku, už nemá cenu kašľať…už to nemá žiadny efekt. A vtedy som si uvedomila jednu vec: Vlastne som vďačná za to, že aj toto občas zažijem, že sa cítim niekedy neistá, že mám o sebe pochybnosti…To všetko je totiž skvelým dôkazom toho, že som naozaj človek, a nie robot. Všetko to, čo som sa už v rámci osobného rozvoja naučila – mi slúži predovšektým k tomu, aby som si dokázala pomôcť práve v takých chvíľach.

Vďaka štúdia NLP mám na „seba“ veľmi účinné otázky, ktoré mi dokážu pomôcť oveľa viac, ako čokoľvek iného. Tie otázky totiž sú „priamo na telo“. Je to ako keď človek spadne a poraní si koleno, z ktorého tečie krv. Prvá pomoc začína tým, že sa musí rana vyčistiť. A určite si pamätáte, že to čistenie vie bolieť, ale je veľmi dôležité a často rozhoduje o tom, či sa nám tá rana zahojí, alebo zahnisá. Takže moje „čistenie“ rany prebehlo nasledovne: „Čo je dôvodom, že si tak vyletela? Na koho/na čo sa vlastne hneváš? Čo presne cítiš? Čo je za tým hnevom?“ Zavrela som oči a začala hlboko dýchať. Zrazu mi došlo:“Ja mám pochybnosti o tom, že to čo robím, má zmysel.“ Tam niekde vo mne „niečo“ zabolelo až som zaúpela. Moja prvá myšlienka bola: „Zbav sa tej bolesti a potom sa na tú situáciu pozri v kľude“. Uvedomila som si, že cítim veľký tlak na hrudi. A došlo mi, že ten tlak je v dôsledku tej emócie – mojej pochybnosti. A svojho mozgu som sa opýtala: „Ak by emócia mohla  mať nejaký tvar, ako by vyzerala?“ A mozog mi zrazu „poslal“ odpoveď. Pokračovala som: „Mohla by som ten útvar z mojej hrudi dať na svoje ruky?“ Mozog ale zareagoval takto:„Nie“. Ja som sa nenechala odbiť a preto som pokračovala:„Ak si predstavím samu seba ako hmotné telo a súčasne ako hologram, na ktorý sa budem pozerať, vieš si to predstaviť?“ Odpoveď znela: „Áno“. „A ak ten útvar bude v tom holograme, môžem si ho vybrať na svoje ruky?“ Namiesto odpovede som na svojich rukách ucítila ťažký kameň a mala pocit, že ho aj vidím. Pozerala som sa na neho a položila som si ďalšie otázky: „Ako na mňa pôsobí? Je hladký alebo drsný, teplý alebo studený, veľký alebo malý? Akú má farbu? Má nejakú chuť, vóňu, vydáva nejaký zvuk?“ Na všetko som dostala odpoveď. Keď už som vedela o tom kameni všetko, dala som si nasledujúcu otázku:„Čo by som na tom kameni mohla zmeniť? Môžem si ho pretvoriť na niečo, čo sa mi bude páčiť?“ A začala som dávať svojmu mozgu jeden príkaz na zmenu jeden za druhým. Zrazu som mala vo svojej dlani malú priehľadnú dúhovo zafarbenú gulôčku, ktorá voňala po ružiach. Čo s touto guľôčkou môžem urobiť? „Čokoľvek“, znelo mi v ušiach a mňa napadlo, že ju odhodím ďaleko od seba. A už som videla, ako letí vzduchom a stráca sa v diali.

Vydýchla som si a uvedomila, že tlak na hrudi je preč. Zrazu som necítila ani hnev, ani pochybnosti. Bola som pripravená sa pozrieť na dôvody svojho hnevu úplne inak, v kľude. A hlavne som sa opýtala sama seba: „Čo by som mala urobiť inak, aby som postupovala rýchlejšie? Z čoho vychádza moja pochybnosť?“ A ja som zrazu vedela, že môžem naštartovať znovu všetko, že moja pochybnosť bola tou silou, ktorá ma brzdila. A posledná, pre mňa určujúca otázka bola: „Keď si už tak blízko svojmu cieľu, stojí to za to si znovu začať veriť?“ A už nahlas som si odpovedala: „Áno, verím si a urobím všetko preto, aby som svoje dielo dokončila“.

Postup, ktorý som Vám popísala, je technikou NLP a ja som ju pomenovala: Zhmotni si svoju emóciu. Príde Vám až příliš jednoduchá? Vyskúšajte si ju, za to nič nedáte. Kedykoľvek ucítite nejakú negatívnu emóciu ( hnev, smútok, pochybnosti…), zastavte sa, zavrite oči a uvedomte si, kde vo svojom tele ju cítite. A potom už môžete postupovať tak, ako som to urobila ja. Dá sa to použiť i v prípade, že Vás zrazu niečo rozbolí ( hlava, zuby, koleno… ).

Tento postup je pre mozog hra, na ktorú rád pristúpi, pretože tými otázkami aktivujete receptory – Vašich 5 zmyslov a tým ho „presvedčíte“, že negatívna emócia je niečo, čo sa dá z tela dať von a odstrániť zo života. A v tomto procese Vám veľmi rád pomôže. Úprimne, ten problém sa týmto postupom nevyrieši, ale pomôže Vám sa pozrieť na to, kvôli čomu tá emócia vznikla, úplne inak. Ak odstraníte tú emóciu, ktorá Vám doslova bráni sa na všetko pozrieť s chladnou hlavou, oveľa skôr nájdete riešenie, ako z toho problému von.

Je to niečo ako “prvá pomoc“, ktorú máte stále so sebou a môžete ju použiť kedykoľvek, pre akýkoľvek problém, ktorý riešite. Získate cenný čas, odstup a energiu na to, aby ste  sa nerozhodovali v emóciách, ale umožnili Vášmu mozgu „vychladnúť“ a aktivovať Vaše logické myslenie. A môžete to poradiť aj Vašim blízkym, priateľom, kolegom…Tak ako, skúsite to?