Časť dvanásta: Naučte sa tieto 4 otázky naspamäť.

Časť dvanásta: Naučte sa tieto 4 otázky naspamäť.

Čo je základom dobrej komunikácie? Predovšetkým dobre položené otázky. Jedno české príslovie znie takto : „Kdo se ptá, ten se dozví“. A naozaj je to tak. Ak viete pružne reagovať na reakcie toho druhého človeka a súčasne prejavujete záujem o to, čo Vám hovorí, můžete sa o tom druhom človeku dozvedieť naozaj veľa. Jednou z dôležitých podmienok je, aby ste jeho odpovede nehodnotili a nebrali si nič osobne.

Dám príklad: Chcete ísť na prechádzku so svojím partnerom, a ten Vám krátko odpovie: „Nemám chuť.“ Ako sa dá na takúto odpoveď reagovať? Najčastejšie si to zoberiete osobne a odpoviete takto: Prečo sa nechceš ísť prejsť SO MNOU? a ten druhý už „vetrí“ výčitku vo Vašom hlase. Alebo můžete pokračovať takto: Si lenivý, NIČ INÉ SOM vlastne OD TEBA NEČAKALA. To už je silnejší kaliber, k výčitke sa ešte ten druhý dozvie, že je aj lenivý. Čo ak prejavíme úprimný záujem a opýtame sa napr. takto: „Čo Ti vzalo chuť ísť na prechádzku?“ A možno sa práve  máte šancu dozvedieť, čo Vášho partnera trápi, čím sa vo svojej mysli zaoberá.

Všimnite si, že v tej otázke nie je žiadne hodnotenie, ani očakávanie od toho druhého, je tam záujem o to, čo mu beží v hlave. Ten záujem nie je smerovaný k tomu, že chceme toho druhého „pristihnúť“ v nejakej slabej chvíľke, ale k tomu, že chceme toho druhého poznať a prejaviť záujem o jeho život a pocity. Správne položenie otázky je dôležité nielen pri komunikácii s niekým iným, ale aj pri komunikácii so sebou samým. Verím, že viete, o čom hovorím – ten vnútorný hlas – ktorý Vás často od niečoho chce odradiť, zastaviť vo Vašom snažení a to napriek tomu, že Vám pred pár hodinami Vaše rozhodnutie on sám „schválil“. Najčastejšie sú to  obmedzujúce programy, kroté Vám zrazu stavajú prekážky do cesty.

Príklad z môjho života: Rozhodla som sa vstávať v pracovných dňoch o pol hodinu skôr, aby som ráno mohla počúvať tzv. „Rannú“ nakopávačku Andyho Winsona. Je to skvelá polhodinka, kedy môžem naštartovať svoje telo aj myseľ na nový deň a vizualizovať si, ako ten deň chcem, aby vyzeral. A môj vnútroný hlas ma najprv „chválil“ a bol nadšený, že som sa takto rozhodla. Vždy, keď naozaj vstanem, prinesie mi to  niečo pozitívneho, nejaké nové uvedomenie, užitočnú pripomienku, dobrú náladu…

Sú ale rána, kedy mi môj mozog „predkladá“ jeden argument za druhým, prečo to „nemusím“ urobiť, a ja ho občas  „počúvnem“. Stane sa to, že síce si o pol hodinu poležím dlhšie, ale celý čas mám taký pocit  „previnilca“. A behom dňa mi to môj mozog aj pekne pripomenie: „Vidíš, teraz nemáš energiu, ráno si totiž necvičila“.  Ako z toho“začarovaného“ kruhu von? Predovšetkým si potrebujeme uvedomiť, že náš mozog stále nás bude „smerovať“ do situácií, kedy on bude mať čo najmenej práce, čo najmenší výdaj energie a to bez ohľadu na to, či Vám to prospeje alebo nie. A vie mať veľmi účinné argumenty, ktoré, ak nezastavíte, tak Vás za chvíľu presvedčia.

Ako to urobiť, aby som dokázala si plniť sľuby dané sebe? Potrebujem ten sľub, tú zmluvu samej so sebou ešte prepojiť s iným, pre mňa dôležitým cieľom, na ktorom mi záleží. Ako to urobiť? Odpovedzte si na tieto 4 otázky:

Čo sa STANE, ak sľub daný sebe DODRŽÍM?

Čo sa STANE, ak sľub daný sebe NEDODRŽÍM?

Čo sa NESTANE ak sľub daný sebe DODRŽÍM?

Čo sa NESTANE, ak sľub daný sebe NEDODRŽÍM?

Ja viem, znie to veľmi podobne, ale všimnite si tie slová písané veľkými písmenami.

Každá otázka mi totiž pripomenula rôzne životné situácie, ktoré súvisia nejakým spůsobom s mojím rozhodnutím ráno sa zúčastniť rannej nakopávačky. A vďaka odpovediam som sa dozvedela, čo je pre mňa tým vyšším důvodom, prečo som sa rozhodla ju zaradiť do svojho ranného programu.

Ja som si odpovedela takto:

Ak ráno naozaj vstanem, stihnem si ešte dať aj studenú sprchu a viem, že sa budem cítiť skvelo.

Ak nevstanem, budem si to cez deň vyčítať, hlavne vtedy, ak budem unavená.

Ak ráno vstanem, nestane sa to, že by som sa nestihla naraňajovať.

Ak ráno nevstanem, tak si nepredlžím deń, nevizualizujem svoi denný program, tj. sama sa pripravím o to, čo mi prospieva.

Ako vidíte, malá zmena v otázke může vyvolať odpovede z úplne odlišných oblastí nášho života. A takto sa můžeme sami seba opýtať ak riešime úplnú maličkosť, ale aj vtedy, ak sa rozhodujeme napr. pre zmenu zamestnania.

Obecná štruktúra tých otázok je nasledujúca:

Čo sa STANE, ak danú vec UROBÍM?

Čo sa STANE, ak danú vec  NEUROBÍM?

Čo sa NESTANE ak danú vec UROBÍM?

Čo sa NESTANE, ak danú vec NEUROBÍM?

Je to vlastne 4-stupňová kontrola toho, či mi naozaj bude stáť za to, aby som zase podľahla svojmu mozgu, ktorý háji „svoje“záujmy, alebo „donutím“ svoju myseľ si uvedomiť, že krátkodobá úspora vlastnej energie ju může stáť oveľa väčší výdaj za krátku chvíľu po tom, ako následok „sebeckého“ rozhodnutia. Tieto otázky si položte vždy v tých situáciách, kedy potrebujete proti svojmu mozgu argumenty preto, aby on slúžil Vám a nie Vy jemu.

PS: Práve vďaka odpovediam na tieto 4 otázky som nakoniec tento článok napísala, i keď už je celkom neskoro a ja zajtra cestujem. Mám ale z toho dobrý pocit, pretože som si dala sľub, že napíšem príspevok o NLP každý týždeň. A verím, že ihned zaspím a budem mať krásne sny.