Časť piata: Viete, kedy ste režisérom a kedy iba hercom vo svojom živote?

V minulej časti sme sa dozvedeli, aké to je pozrieť sa na dôvody správania sa iného človeka tak, že sme sa „obuli“ na chvíľu do jeho topánok. A ako to je s nami, vieme vždy, aké sú dôvody nášho správania? Vieme presne, prečo robíme to, čo robíme aj vtedy, keď to opakovane vedie k neúspechu, frustrácii alebo porážke?

Určite poznáte pojem vnútorný dialóg. Je to akýsi vnútorný hlas, ktorý funguje ako náš „múdry radca“. Ja mu dôverne hovorím režisér. Má vlastne iba 3 druhy pokynov: Buď vás do niečoho doslova „ženie“ alebo vás od niečoho odradzuje, alebo vás doslova „zmrazí“, aby ste nerobili nič. Každý z týchto pokynov môže pre vás znamenať úspech aj neúspech. Dám príklad: Chcem sa uchádzať o novú pozíciu v práci a môj vnútorný hlas mi pošepká: nemáš šancu, bude tam veľa uchádzačov. Keď ho počúvnem, tak výsledok je ten, že žiadnu novú pozíciu nezískam. Ak by mi povedal: Choď do toho, máš šancu a urob pre to maximum, tak urobím krok, ktorý ma reálne môže skutočne doviesť k novej pozícii. A možno budem počúvať toto: Ešte vyčkaj, máš čas, ešte nie si dosť skúsená…Nakoniec sa môže stať, že zmeškám termín pre podanie prihlášky.

Na základe čoho sa rozhodujeme, či ten vnútorný hlas počúvneme alebo ho budeme ignorovať a zvolíme iné riešenie? A vôbec, na základe čoho dostávame tieto pokyny, rady? Kde sídli ten náš vnútorný režisér a podľa akého scénára nám chce organizovať život? Za týmito otázkami je veľká oblasť poznatkov o našich skúsenostiach, presvedčeniach, hodnotách, ktoré sú uložené v našich hlbokých mozgových štruktúrach. Ja som našla veľmi veľa odpovedí na to, ako/kedy/prečo sa to deje, práve vďaka NLP. Dôležité je si uvedomiť, že mozog „vyberá“ pravidlá, rady a scénáre podľa toho, či sme už niekedy v živote podobnú situáciu zažili. Vyberá ich ale iba podľa podobnosti a nie podľa toho, či sme v danej situácii uspeli alebo nie. Ak my konáme automaticky podľa pokynov nášho vnútorného režiséra a vôbec sa nepozastavíme nad tým, k akému výsledku to povedie, sami sa pasujeme do role neúspešného herca. A pre mňa bolo najdôležitejším uvedomením to, že ja nemusím počúvnuť ten hlas, ale môžem siahnuť po rade z môjho podvedomia úplne z inej situácie, akú mi ponúka môj mozog.

Uvediem príklad: Ak mi mozog bude „radiť“, že radšej nemám podať prihlášku na novú pozíciu v práci, je možné že to urobil na základe toho, že našiel podobnú situáciu v mojom živote, kedy som sa prihlásila napr. v škole, že prinesiem z kabinetu učebnú pomôcku – čínsku vázu –  a na ceste do triedy mi vypadla z ruky a rozbila sa. Mala som z toho iba hanbu a pokáranie od triedneho učiteľa. Takže môj mozog mi „priateľsky“ bude radiť: radšej tú prihlášku nepodávaj, môže to dopadnúť ako vtedy v škole. Ako sa dá zistiť, či rada, ktorú dostávam cestou môjho vnútorného hlasu, je pre mňa v tej danej situácii tá najlepšia? Jednoducho tak, že sa na seba pozriem z tzv. tretej pozície, tj. vystúpim zo svojich vlastných topánok a obujem ich tomu svojmu vnútornému hlasu. Čo sa tým zmení? Ja sa pozriem, ako vyzerá môj život, kde som prijala rolu herca na základe môjho vnútorného režiséra. Jednoducho, ten môj režisér sa stane hercom a predvedie mi, ako by som dopadla, keby som postupovala podľa jeho pokynov. Ja  sa stanem divákom filmu svojho života, v ktorom hrajem podľa pokynov režiséra bez akéhokoľvek zásahu. Veľmi často sa stáva, že až pri pohľade na moje konanie v mnohých životných situáciách v pozície pozorovateľa tam uvidím, čo vlastne robím –  ako sa tá Eva správa, čo hovorí, ako sa tvári, ako stojí, ako rýchlo reaguje. Možno to bude veľmi poučný pohľad a bude pre mňa veľkým uvedomením, ak sa uvidím tzv. zvonku. Budem môcť sa s  chladnou hlavou zrazu pozrieť na seba ako na herca vo filme a zamyslieť sa nad tým, či to správanie je to, čo by som chcela opakovať aj druhý krát.

A tu  prichádza zásadná informácia: Ja sa z role pozorovateľa viem dostať do role režiséra. Ako sa to dá? Pozriem sa na tú Evu, ktorá nepodala prihlášku na novú pozíciu: Ako sa tam správala, čo robila, ako sa tam tvárila…A ak ju takto uvidím, môžem sa opýtať sama seba: Čo by som poradila, aby bola odvážnejšia a prihlášku podala? Zapátram vo svojej pamäti a nájdem situáciu, kedy sa mi v živote niečo podarilo a spomeniem si na to, čo som tam robila a tiež aj ako som sa pri tom cítila. A tým, že si veľmi presne pripomeniem aj svoje pocity, stanem sa režisérom svojho života. A ak mám tú spomienku na svoj úspech dostatočne oživenú a precítenú, tak sa pozriem na svoj život z pozície režiséra a dám pokyny. Ja dám pokyny k tomu, aby mi mozog premietol do môjho súčasného života nejakú šťastnú a úspešnú epizódu a podľa toho mi poradil, ako som toho vtedy dosiahla. Ja to poradím potom svojmu hercovi, na ktorého sa pozerám a vrátim ho do svojho vnútra, aby sa mohol stať znovu režisérom. Takým, ktorý ma dovedie k úspechu, ktorý našiel oveľa lepší scénár vďaka tomu, že som ho navigovala.

Ja robím tento postup vždy, keď vo svojom vnútri počujem hlas, ktorý vo mne vyvolá nejaký negatívny pocit, ako je strach, obava, neistota. Postavím si svoju Evu mimo seba a pozriem sa, ako by to dopadlo, ak by som toho svojho režiséra počúvla. Potom si spomeniem na inú udalosť zo svojho života, kedy som sa cítila  rozhodná, úspešná, odvážna a vybavím si všetky podrobnosti – ako som sa tvárila, o čom som premýšľala, čo som robila a ako som sa pri tom cítila. S týmito pocitmi dám inštrukcie ako režisérka tej Eve a pozriem sa na to, ako sa zmení jej správanie v tej aktuálnej situácii. Potom si tú Evu vrátim do svojho vnútra a vrátim jej úlohu režiséra. V tej chvíli mám v sebe režiséra, ktorý mi dáva rady, aby som bola “oskarovým“ hercom vo svojom vlastnom filme pod názvom: Môj úspešný a naplnený život.